V prostredí, kde sa ľudia starajú o to, čo robí ten druhý funguje tzv. etická reciprocita: "Keď sa ja budem starať o záležitosti ostatných, ostatní sa postarajú o tie moje." Takto by sa dala opísať sociálna kontrola. Funguje najmä v menších dedinách a uzavretých komunitách. Kto by nepoznal klebetné panie (a pánov) schovávajúcich sa za záclonkami domov, sledujúc okolie. Svoje zistenia následne dôsledne prediskutujú s podobne naladenými jedincami a vzniknú overené teórie čo sa kde deje.
Možno je to úsmevné a mnohým sa v tejto súvislosti vybavia rôzne zážitky. Faktom však je, že existencia takejto sociálnej kontroly výrazne sťažovala "prácu" nepoctivcom. Babky a dedkovia s ich všadeprítomnými pohľadmi pôsobili preventívne, čo viedlo k prirodzenej regulácii trestnej činnosti. Vravievalo sa, že na dedinách "každý každému do hrnca vidí." Dnes už by sme boli opatrnejší pri týchto tvrdeniach. Prirodzenej sociálnej kontroly v našich obciach a mestách totiž výrazne ubúda.
Možno indentifikovať dva hlavné dôvody. Prvým je zvýšená anonymita - čím viac ľudí pohromade, tým vyššia ľahostajnosť a rozptýlená zodpovednosť (prečo by som sa mal starať ja, keď to môžu urobiť iní). Toto správanie je charakteristické pre mestá a novo vznikajúce časti obcí.
Druhým dôvodom je stúpajúci podiel násilia a netypického diania v televíznych obrazovkách. Ľudia pri pasívnom odpočinku pred TV často vypínajú svoje hodnotiace mechanizmy a násilie sa stáva integrálnejšou súčasťou našich životov. Akousi samozrejmosťou, ktorá je okolo. Aby toho nebolo málo, nie je to iba o násilí. V čase písania tohto článku prebiehajú spory medzi ministerstvom kultúry SR a súkromnými televíziami o kvalite a hodnote vysielaných reality show. Tie niekedy ponúkajú svojim divákom výjavy, ktoré sú úplne mimo bežnej reality. Dlhodobé pôsobenie takejto "kultúry" úplne prirodzene posúva hranice ľudského vnímania. Čo by bolo pred desiatimi rokmi nenormálne a podozrivé je dnes v móde. Vo výsledku tak klesá sociálna kontrola.
Ešte v roku 1969 realizoval americký sociálny psychológ Phillip Zimbardo experiment, ktorý zisťoval vzťah medzi anonymitou a vandalstvom. Zimbardo je mimo iného autorom aj slávneho stanfordského vezenského experimentu. Tento sa však uskutočnil v New Yorku a v malom Kalifornskom meste s vysokou sociálnou kontrolou. V oboch mestách bolo zaparkované auto (kabriolet) bez značiek s mierne pootvorenou strechou. Skúmalo sa, za ako dlho sa objavia prípadní výtržníci.
V New Yorku nebolo treba ani 10 minút. Za 48 hodín bolo zaznamenaných celkom 23 vandalských zásahov, behom ktorých bolo auto buď ničené, alebo rozkrádané. Väčšinou pritom išlo o dobre oblečených ľudí strednej vrstvy. Anonymná situácia v štvrti, kde ich nik nepoznal prispela k ich nečestnému správaniu. A v malom mestečku? Päť dní auto zostalo bez pokusu o vniknutie. Potom miestni obyvatelia upovedomili políciu, aby ju informovali o opustenom aute, ktoré bude zrejme kradnuté.
Dnes má experiment vyše 40 rokov. Dali by sa však očakávať podobné výsledky a už ťažšie by sa hľadalo miesto s vysokou sociálnou kontrolou. Naši susedia sa pričasto spoliehajú, že niekto iný problém vyrieši. A vlastne, aký problém?
Daniel Štubniak, MBA
